V živote sa k nám dostáva obrovské kvantum informácií. Sú to informácie z rôznych súdkov a rôznych podôb. Majú rôznu formu, dĺžku, mieru dôležitosti pre adresáta a čo je najdôležitejšie, majú rôzny pravdivostný koeficient. A práve posledne menovaný aspekt spôsobuje najväčšie „peklo“ v každodennej komunikácií. Prečo je to tak? Prečo strúhame povinné úsmevy a umelé grimasy a tvárime sa, že nám pravda nevadí? Kde sa stal cit pre porozumenie?
Ľudia sú umelci. Niektorí vo väčšom, niektorí v menšom rozsahu. Či už v hudbe, manuálnej práci, či športe. Každý z nás má v sebe určitý skrytý talent, o ktorom ani len netušíme. No niektorí z nás sú umelcami v reči. Sú to naozaj majstri svojho remesla. Nazval by som to „kreslenie,“ respektíve „dokresľovanie v komunikácií.“ Asi som práve vymyslel úplne novú vednú disciplínu, no myslím si, že s týmto pojmom alebo správaním ste sa už stretli, a že s ním máte aj patričné skúsenosti. Ja nie som výnimka. Už v dobách dávnych ľudia radi dávali výpovediam svoj vlastný šat. Krásnym a trefným príkladom ako sa nestať „výkresom tohto kreslenia,“ je príbeh o troch sitách slávneho antického filozofa Sokrata.
V tomto príbehu si slávny antický filozof mal vypočuť nelichotivú informáciu od svojho známeho. Priateľ, zjavne rozrušený a upachtený, sa však k svojej výpovedi ani poriadne nedostal, pretože ho slávnejší priateľ zasypával množstvom dobre mierených otázok. Hlavnou z nich bola, či informáciu, ktorú mu chcel zvestovať, preosial cez tri sitá pravdy, dobra a potrebnosti. No odpovede na tieto otázky boli negatívne a tak príbeh končí nasledovnou vetou: „Teda,“ usmial sa mudrc, „keď to nie je ani pravdivé, ani dobré, ani potrebné, radšej na to zabudni a nezaťažuj tým ani seba, ani mňa!“ Úúúf, aké jednoduché...
Práve tieto „nepreosiate“ informácie často zbytočne zatemňujú mysle a zakaľujú zraky nás všetkých. Vety typu „Tam-ten je taký a onaký, vedela si?!“ alebo „Tá a tá vyviedla hento a tamto, počul si?!“ nám nič do života nedajú a zbytočne nás len vnútorne deformujú. Nedovolia nám spoznávať pravdu takú, aká je. Tieto reči potom spôsobujú nedorozumenia, prehĺbujú nepochopenie a vzbudzujú nedôveru k nášmu okoliu. A čo je najhoršie, terčom našej slabej odolnosti voči týmto nezmyslom sa často stávajú tí najbližší. Áno, áno presne tí, ktorí nás neraz ťahali z „bryndy“ a uhládzali za nás všakovaké šlamastiky.
A tak sa na záver tohto blogu pýtam, či sa dá z tohto blúdneho kruhu poloprávd, klamstiev a nacvičených fráz, vyjsť von. Vraví sa, kde je vôľa, tam je cesta, no myslím si, že to tu neplatí a že sa z tohto uzla nepochopenia dostať nedá. Lebo ak poviem niekomu nahú pravdu do oči chce niekedy priam nadľudskú námahu a o jej prijatí ani nehovorím. A ak sa tak aj náhodou stane, tak potom nie je veľa pozitívnych vecí, ktoré by sa dali spomenúť. Skrátka sa začneme vyhýbať jeden druhému a prestrihneme ten tenučký komunikačný kábel, ktorý už bez tak visel len na vlásku, a je po probléme.
Vzdávam hold všetkým, ktorí to dokážu. Máte môj obdiv. Ja som to skúšal a skúšam stále, no okolie mi dáva jasne najavo, že sú im moje vety moc pikantné, a že moje slová im jednoducho nechutia. Nemám na to gule a preto idem ďalej strúhať poctivého študenta a precvičovať si „teplé frázy“ pre moje zmrznuté okolie.
S pozdravom M7G.
